Biskupa Jána Vojtaššáka som videla živého, keď po prepustení z väzenia bol na návšteve v rodine Jozefa Placeka. Bola som sa pokloniť pri jeho odkrytej truhle a zúčastnila som sa aj jeho pohrebu. Jeho hrob počas celých 50 rokov je útočiskom pre trpiacich a v živote ťažko skúšaných ľudí. Bola som pri zrode pamätnej izby biskupa J. Vojtaššáka a do dnešného dňa v nej približujem pútnikom život biskupa a jeho svedectvo o jeho utrpení pre vieru.

Keď som dostala ponuku zahrať si v literárno-dramatickom pásme o živote biskupa Jána, mala som veľmi zmiešané pocity. No hneď od prvej skúšky sme boli všetci ako jedna rodina. Cítili sme nesmiernu povinnosť priblížiť ľuďom biskupov život, a tak vydať svedectvo o jeho mučeníctve za vieru.

V období, keď som sa učila text mojej divadelne postavy, veľmi ťažko ochorel v našej obci mladý chlapec Michal Sekeráš. Trinásteho mája, keď zomrela moja mama a prežívala som veľký žiaľ, dozvedela som sa, že chorý Michal sa asi nedožije nasledujúceho dňa. Boli sa s ním rozlúčiť všetci kamaráti, spolužiaci a jeho najbližší. Modlila som sa za neho. Ďalšie dni prežil. Pri návšteve biskupovho hrobu alebo v pamätnej izbe som prosila za chorého, aby mu pomohol. My sme pri príležitosti 50. výročia biskupa Jána literárno-dramatické pásmo o jeho živote oduševnene a veľmi presvedčivo zahrali. Všetci sme cítili, že biskup drží nad nami ochrannú ruku a vedie nás po okolitých, ale aj vzdialených obciach, kde sme šírili jeho posolstvo. Počas toho obdobia som ako charitná pracovníčka viackrát navštívila Michalových rodičov. Lekári mu nedávali ani 1 % šancu na prežitie a on stále bojoval o život. Na dušičky, keď som bola zapáliť sviečku na biskupovom hrobe, položila som ruku na hrob a povedala: „Pán biskup, celé leto sme prežili v spomienke na teba, putovali po obciach, a tak šírili tvoje posolstvo. Máš jedinečnú príležitosť sa teraz prejaviť ty. Prosím ťa, oroduj za trpiaceho Michala a pomôž mu. Buď nech si ho Nebeský otec zoberie ku sebe a skončí jeho utrpenie, alebo nech vyzdravie. Teraz zapálim v pamätnej izbe pri tvojej soche sviečku a tá bude svietiť dovtedy, kým bude trvať Michalovo utrpenie.“ Tak som aj urobila. Každý deň som prežívala v strachu, čo sa stane, či som neprosila o jeho smrť.

Tesne pred Vianocami, keď som šla na sväté prijímanie a z lavice vystúpil a postavil sa predo mňa do radu veľmi chudučký chalan Michal, zmeravela som. Dostala som akýsi strach a hlavou mi vírilo: „To nie je možné!“ Sviečka v pamätnej izbe svieti stále. Bojím sa ju zhasnúť, pretože zasvietila Michalovi do nového života. Je to môj osobný viditeľný dôkaz, ako blízko je nebo a biskup Ján Vojtaššák v ňom za nás oroduje.