Zložené ruky k modlitbe
V časopise Svätá rodina som sa prvýkrát stretol s menom Ján Vojtaššák. Bol šéfredaktorom a autorom. Už som bol pobirmovaný, keď prebehla správa, že odišiel do večnosti.
Mons. Štefan Sečka
spišský biskups miništrantmi pri hrobe Božieho sluhu Jána Vojtaššáka v Zákamennom, reagovali moji mladší spoločníci: „Na pomníku nie je kríž, ale zložené ruky k modlitbe. Asi preto, aby sme sa za neho modlili,“ vraví jeden, „a možno preto, že sa v živote veľa modlil.“
Zložené ruky na jeho pomníku nad hrobom v zákamenskom cintoríne vystihujú hlavný znak jeho kresťanskej svätosti: ducha modlitby.
Pri svojej návšteve v Levoči nás dnes už svätý pápež Ján Pavol II. povzbudil, aby sme začali diecéznu fázu procesu beatifikácie.
Kňaz podľa Božského srdca
Blahorečenie biskupa Jána Vojtaššáka by znamenalo pre súčasnú dobu povzbudenie k tomu, aby sme aj v dnešných časoch liberalizmu a náboženského indiferentizmu ostali verní Bohu, Cirkvi i vlastnému svedomiu a presvedčeniu aj za cenu obetí
a výsmechu súčasnej spoločnosti
HEDr. Ľuboslav Hromják, PhD.
HEDr. Peter Olexák, PhD.
Jeho najviditeľnejšou cnosťou bola akéza
v lágroch a pracovali v uránových baniach, motivoval ešte ako študentov a seminaristov k tomu, že človek sa musí premáhaním a odriekaním naučiť ovládať sám seba, aby získal vnútornú slobodu, aby bol pánom situácie, v ktorej sa ocitne, aby dokázal robiť závažné rozhodnutia s plnou zodpovednosťou.
z najhúževnatejších biskupov. Menovaný […] je schopný vrátiť sa
k životu apoštolov a donútiť k tomu aj svojich duchovných.“
Bol mužom pevných zásad
Predovšetkým to bol muž, ktorý mal jasnú víziu a cieľ a tiež bol mužom pevných zásad a charakteru.
Toto sú veci potrebné aj pre dnešného človeka – kresťana. Mať jasnú víziu, to znamená vedieť a mať jasno v tom, kam chceme smerovať svoj život, čo je pre nás v živote dôležité, mať pevné zásady a charakter a tomu podriadiť všetko ostatné.
Dnešný svet sa stále pokúša o to, aby niečo ubral z našich zásad, aby ich „rozriedil“. Ale, kde sú rozriedené zásady, tam slabne aj charakter. A bez pevného postoja nemôžeme byť ani svetlom sveta, ani soľou zeme.
V tomto nám môže aj v terajších časoch otec biskup Ján Vojtaššák svietiť ako vzor.
ICLic. Jozef Holubčík
Otca biskupa Vojtaššáka som najprv poznala len „z obrázku“. Nesmierne blízkym sa mi stal v momentoch, keď som zo svedectiev počula, ako reagoval pri spôsobovanom utrpení vo väzení a pri vyšetrovaniach. Reagoval s tichosťou a láskavým pohľadom, v pokojnej tichosti nesenia utrpenia, ktoré bolo naozaj surové, hoci bol už v staršom veku. Bolo mi jasné, že keby bol len „formálne“ tichý a pokorný, nedokázal by to takto niesť a reagovať.
Od začiatku mojej pastoračnej činnosti som si všimol veľkú úctu veriacich v Zákamennom a z okolia. Stále upravený hrob, čerstvé kvety, horiace sviece. Čo je však dôležité, ľudia sa vytrvalo modlia za jeho blahorečenie a prosia aj za svoje potreby. Ja ho prosím o pomoc pri správe farnosti aj v osobnom duchovnom živote, pre ktorý je mi veľkým príkladom. Verím, že proces blahorečenia dôjde do úspešného konca, o jeho svätosti nepochybujem.
Často svoje problémy a prosby predkladám Bohu cez biskupa Jána Vojtaššáka a nech to dopadne akokoľvek, vždy v tom vidím Boží zámer a Vojtaššákovu pomoc. Teraz, keď ho stvárňujem v divadelnej hre časom sa dostaví akýsi pokoj, cítim jeho pomoc. Obdivujem jeho vernosť, obetavosť, pokoru a lásku – nielen ku kňazom, ale i k veriacim, k diecéze, k Slovensku. Dodáva mi silu a odvahu v pokore a láske slúžiť blížnym. Modlím sa, aby bol blahorečený.
ThDr. Peter Majda, PhD., rektor Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka
Neustále nás sprevádza
Boží sluha Ján Vojtaššák sprevádzal tajomným spôsobom celú moju mladosť a sprevádza ma doteraz. Ešte ako chlapec som občas zašiel na bicykli do Zákamenného pomodliť sa pri jeho hrobe. Z Beňadova je to veľmi blízko. Priťahoval ma príklad jeho hrdinského života, o ktorom som prvýkrát počul od vdp. Pavla Mikulu, nášho vtedajšieho pána farára. K tichej modlitbe nad jeho hrobom ma priťahovala atmosféra pokoja a tajomného očakávania čohosi veľkého. Tým veľkým je sila jeho charakteru, ktorá ešte raz musí tomuto svetu zažiariť v čase, keď to ľudia budú pripravení pochopiť a prijať. Jeho život je ako horčičné zrnko, ktoré človek vzal a zasial na svojej roli, aby v tichosti rástlo a prinieslo úrodu.
Celé desaťročia bola táto vynikajúca osobnosť zahalená závojom mlčania. Prichádzajú však nové generácie a s nimi aj nová nádej, že nanovo objavia, vyzdvihnú a ocenia vo svojich srdciach jeho hrdinské svedectvo. K tomuto svedectvu sa hlásime aj v kňazskom seminári, ktorý nesie jeho meno: Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule. Aj tu cítime, že nás tajomným spôsobom sprevádza.
Mons. Anton Tyrol, generálny vikár
Vytrvalosť až do konca
V kauze blahorečenia Božieho sluhu spišského biskupa Jána Vojtaššáka som pracoval od začiatku ako delegovaný sudca, až do formálneho ukončenia diecéznej fázy v roku 2002. Priamo som tohto Božieho sluhu nepoznal. V diecéznej fáze som vypočul asi 2/3 všetkých svedkov z ich celkového počtu asi 63.
Z výpovedí týchto svedkov som jednoznačne nadobudol presvedčenie, že ide o človeka s hrdinským stupňom osobných čností, ako je oddanosť Katolíckej cirkvi, láska k Božím veciam, ku kňazstvu, k veriacim a k všetkým ľuďom bez rozdielu. K týmto čnostiam pristupujú postoje vzhľadom na protináboženský tlak komunistického režimu, ktorý pripravil pánu biskupovi mnoho utrpenia, ponižovania a prekážok. Boží sluha vo všetkom vynikajúco obstál, neprejavil ani náznak trpkosti alebo sťažností a podobne, takže aj v utrpeniach preukázal stálosť, vytrvalosť až do konca a bol pripravený obetovať aj život za Božie kráľovstvo, teda za Ježiša Krista.
V roku 1963 bol prepustený z väzenia a bolo mu dovolené usadiť sa iba u svojho synovca na fare v Oravskej Lesnej, teda na opačnom konci diecézy, a nie v jej sídle. Ticho to prijal iste s veľkou bolesťou z toho, že sa nemohol usadiť ani len v biskupskom sídle, a to i napriek tomu, že biskupský stolec bol stále neobsadený. Po niekoľkých týždňoch dostal príkaz vysťahovať sa do západných Čiech, teda do vyhnanstva. Ani vtedy nerobil žiadne kroky na zmenu rozhodnutia vtedajšej štátnej moci, ale prijal to, a tak niesol svoj kríž až do posledného dychu svojho života. Aj tento postoj obdivujem ako postoj nekompromisný a hrdinský, vykonaný s pokorou a odovzdanosťou do Božej vôle.
Jeho možné blahorečenie vidím ako veľmi aktuálne. Pre súčasnú dobu bude znamenať veľkú posilu pre kresťanov, ktorí sú vystavení zhubnému vplyvu diktatúry relativizmu. Som presvedčený, že jeho život, ktorý by sa blahorečením ukázal v plnej kráse, bude pre mnohých znamenať posilnenie zachovať si vieru v Boha, morálne postoje a pevnosť charakteru. Pre kňazov by jeho blahorečenie znamenalo významný impulz k zachovávaniu všetkých dôsledkov, ktoré sme kňazskou vysviackou na seba prijali pre dobro naše aj pre dobro nám zvereného ľudu.
Som pevne presvedčený, že Boží sluha biskup Ján Vojtaššák mal spomenuté čnosti vypestované v hrdinskom stupni a že jednoznačne patrí na oltár Cirkvi. Modlím sa za jeho blahorečenie a osobne prosím tohto Božieho sluhu o jeho orodovanie v rôznych potrebách týkajúcich sa najmä môjho kňazského života aj života mojich spolubratov v diecéze.
ThDr. ICLic. Ján Kuboš, PhD., špirituál Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka
Mal odvahu zastať sa pravdy
ThDr. Jaroslav Barta, PhD., špirituál Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka
Milujte chudobu
Biskup Ján vynikal statočnosťou a mravnou silou, s ktorou odvážne a rozhodne bránil vieru a práva Cirkvi. Miloval Cirkev, pracoval a trpel za Cirkev.
Z evanjeliových rád najviac zdôrazňoval chudobu, ktorá sa stala jeho celoživotným rozhodnutím. Žil skromne, delil sa o svoje materiálne dobrá, podporoval chudobných, a tak bol hodnoverným ohlasovateľom evanjelia. Kňazov svojej diecézy viedol k tomu, aby milovali chudobu, ale aj chudobných, ktorí sú pokladom Cirkvi.
V centre jeho duchovného života bol eucharistický Kristus, úcta k Božej Matke a k anjelom. Bol apoštolom Eucharistie. Tabernákulum eucharistického Ježiša nazval „prameňom živej vody“, ktorý privádza k životu a občerstvuje hladujúcich.
doc. Ondrej Štefaňak, prodekan TFKU v Ružomberku
Trpezlivo znášal ponižovanie
Otca biskupa Jána Vojtaššáka si vážim najmä pre dve veci. Po prvé preto, že bol mužom skutočnej odvahy – nielen odvahy konať dobro a žiť v pravde, ale aj odvahy brániť dobro a zastať sa pravdy.
Časy, keď sa stal spišským biskupom, neboli ľahké. Postupne meniť staré, málo spravodlivé sociálne pomery, si vyžadovalo skutočnú odvahu.
Po druhé si ho vážim preto, že trpezlivo a v hlbokej pokore znášal nespravodlivé väznenie a ponižovanie komunistického režimu, ktorému sa nikdy nepoddal.
Jeho blahorečenie – t. z. oficiálne uznanie výnimočného stupňa čností, ktorými oplýval – by mohlo pomôcť dnešným ľuďom zorientovať sa a postupovať na ceste k opravdivej ľudskosti, ktorej je stále málo a možno čoraz menej.
ThDr. Martin Koleják, PhD., kňaz spišskej diecézy
Biskup Ján – muž modlitby a askézy
k jemu zvereným dušiam, za ktoré sa neustále modlil a obetoval. Bol pre veriacich vzorom viery a zdravého asketického života, ktorý je cestou k Bohu. Pokora, láska
a trpezlivosť sa v ňom snúbili s pevnosťou pri obrane Cirkvi a pravej viery. Svoje utrpenie v žalároch neprežíval v sebaľútosti, ale v nádeji, že Cirkev pekelné brány nepremôžu. Otec biskup Ján z celého srdca miloval Boha, jeho Cirkev a Božiu Matku Máriu, ktorej zasvätil svoju diecézu v roku 1947 na Mariánskej hore v Levoči
v začiatkoch ťažkého prenasledovania Cirkvi, ktorého bol nakoniec aj sám obeťou. Bol to Boží muž.
ThLic. František Fudaly, kňaz Spišskej diecézy
Dobrý pastier
Biskup Ján Vojtaššák bol človek, ktorý vždy veľmi živo vnímal svet a najmä život ľudí okolo seba. Keď si všimol, že niečo nie je v poriadku alebo že niekto v jeho okolí trpí, premýšľal, ako by mohol túto situáciu zlepšiť. Následne jeho rozhodnutia a skutky nenechali na seba nikdy dlho čakať. Nebol to človek pomstychtivý ani necitlivý, ale zodpovedný pastier duší, rešpektujúci hodnotu spravodlivosti a uplatňujúci milosrdenstvo. Takto pôsobil ako bohoslovec, ako kňaz, ale aj ako biskup. Zvlášť ako pastoračný kňaz vykonával zodpovedne nielen svoje pastoračné povinnosti, ale počas vojny operatívne riešil aj ťažké existenčné podmienky svojich farníkov, ako aj ľudí zo širokého okolia. Známe sú vývarovne pre chudobných, ktoré zriadil a sám často podporoval z toho, čo dostal počas svojich ciest. Ako biskup, neprávom väznený a týraný, nemyslel na to, ako by túto krivdu niekomu zrátal, ani si nezúfal, napriek tomu, že mu bolo viackrát oznámené, že sa z väzenia živý nedostane. Z väzenia napísal listy kňazom, v ktorých sa neohrozene zračí jeho „Pavlovská“ starostlivosť o diecézu. V týchto listoch povzbudzuje svojich kňazov k jednote. Ako správny pastier sa nenechal strhnúť nepriaznivými okolnosťami ani náladami meniaceho sa politického režimu. Jeho ľudskosť, viera a nezlomná vytrvalosť v dobrom až dokonca sa môže reálne stať trvalým príkladom pre všetkých, ktorých Boh povoláva k ohlasovaniu a uskutočňovaniu Kristovho evanjelia vo svete.
ThDr. Gabriel Brendza, PhD., farár v Selciach
Prečo blahorečenie?
v komunistických väzniciach. Kardinál Trochta sa o komunistickom väzení vyjadril, že bolo horšie ako nacistický koncentrák. Potom nasledovalo vyhnanstvo. 86-ročný biskup po prepustení z väzenia v roku 1963 nemohol ostať ani v milovanej diecéze, ani na Slovensku. Žil pod policajným dozorom v tzv. charitnom domove v Senohraboch. V poslednom roku života, v lete v roku 1965, túžil navštíviť milovanú Oravu a nebolo mu to umožnené. Aj to dopomohlo podľa svedectva spoluobyvateľov charity jeho smrti. Nespravodlivý rozsudok, útrapy vyšetrovacej väzby, väzenia a smrť vo vyhnanstve napĺňajú znaky mučeníctva. Potom je to biskupova vernosť kňazskej a biskupskej službe. Biskup Vojtaššák išiel za povolaním ku kňazstvu s čistými ideálmi. Po kňazskej vysviacke horlivo a príkladne slúžil ako kaplán a farár. Práve pre jeho horlivosť a rýdzosť charakteru bol v roku 1920 vyvolený za spišského biskupa. Biskupskú službu vykonával s nevšednou horlivosťou – neúnavné birmovné cesty po diecéze, budovanie kňazského seminára a učiteľského ústavu, štedrá podpora charitatívnych diel a jednoduchý asketický spôsob života. Svojim povinnostiam ostal verný aj vo väzení i vo vyhnanstve, kde dával svedectvo ako muž modlitby. Ostal verný svojim zásadám: službe Bohu, dušiam a národu. Listy Božieho sluhu Vojtaššáka, ktoré sa zachovali v pozostalosti Mons. Náhalku a ktoré hovoria o nespravodlivosti komunistických zákonov, o ovládnutí Cirkvi, ale aj pozoruhodné návrhy na rozdelenie diecéz na Slovensku svedčia o tom, že biskupa Vojtaššáka nezlomilo ani nezmenilo prežité utrpenie a ostal verný Bohu a svojej službe do posledného dychu.
vsdp. Viktor Olos, kňaz Spišskej diecézy
On mal každého bohoslovca rád
Za otcom biskupom Jánom som chodil s Viktorom Trstenským a s Jozefom Turčinom. Obdivoval som na ňom jeho veľkú radosť, keď za ním prišla nejaká návšteva z jeho diecézy. Zaujímal sa o to, čo sa deje v diecéze. Keď som prvý raz vošiel do izby pána biskupa, po úvodnom pozdravení mi pán biskup hovorí: „Tvár mi je nejaká povedomá, ale viete, tie kopance a tá bitka…prosím, povedzte mi, kto ste? Ja som Váš posledný luciferárius. Keď ste povedali Oremus, ja som mal v rukavičkách sviečku a vždy, keď ste povedali Oremus, tak som Vám ňou svietil, ale nie vždy sa mi to tak dobre podarilo. Tak to si Olos, Viktor Olos…“ Musel ma mať rád. On mal každého bohoslovca rád. Aj tých, čo odišli zo seminára.
Biskup Ján Vojtaššák rozhodne patrí k najvýraznejším osobnostiam spojeným s týmto zložitým, no zaujímavým úsekom slovenských dejín. Môžem to potvrdiť ako historik, ktorý mal možnosť študovať osobnosť Jána Vojtaššáka bližšie. Vnímam ho ako človeka, ktorý má tak ako každý svoje silné i slabé stránky. Preto tu nechcem vyriecť nejaké jednoznačné hodnotiace súdy, ale chcem povedať, prečo si ho vážim. Vážim si ho najmä pre jeho priamosť, cieľavedomosť, vernosť a húževnatosť. Vybudoval na Slovensku veľké charitné dielo, nový učiteľský ústav i diecézny seminár. Umožnil vyrásť mnohým iným osobnostiam, ktoré obohatili slovenskú kultúru. Usiloval sa naplniť kresťanský ideál a pritom už od mladosti nezabúdať na potreby slovenského národa, ktorý sa nachádzal v neľahkých podmienkach. Neľakal sa prekážok, ale usiloval sa ich prekonávať. Bol to biskup – skala, ktorý vedel brániť kresťanskú vieru a pripraviť svojich veriacich na stret s agresívnou ateistickou ideológiou a mocou. Za túto vieru dokázal i trpieť vo väzniciach, a tým ukázal príklad i ostatným kresťanom.
Môžem povedať, že biskupa Vojtaššáka, ktorého život som pozorne sledoval, som si mimoriadne vážil predovšetkým pre jeho úprimnú a hlbokú vieru a pre jeho nepodmienečnú oddanosť Cirkvi a Svätej stolici. Patril medzi doteraz najvýznamnejších slovenských biskupov. Po vzniku ČSR sa snažil o návrat cirkevného majetku zo štátnej správy. Mimoriadnu starostlivosť venoval školstvu a výchove. Postavil mnoho školských budov, do učiteľského ústavu v Spišskej Kapitule povolal rehoľu Školských bratov, aby vychovali dobrých učiteľov pre diecézu. On bol jedným z hlavných organizátorov charity na Slovensku. V rokoch po 2. svetovej vojne, akiste ako jediný z biskupov, podporoval Katolícku akciu nielen v diecéze, ale aj na Slovensku. Diecéze pomohol aj tým, že do nej povolal mnoho mužských a ženských reholí. Jeho kňazský seminár bol vo svojej dobe významným centrom katolicizmu na Slovensku prostredníctvom profesorov, ktorí na ňom pôsobili. Mnoho bohoslovcov poslal na štúdiá do zahraničia (Innsbruck, Brno, Rím a mnohé iné).
Peter Kovalčík, z farnosti Zákamenné
Jeho život nebol jednoduchý
Nikdy neoľutujem to „áno“, ktoré som vyslovil na otázku o možnosti účinkovať v divadelnom pásme o biskupovi Vojtaššákovi. Prostredníctvom jednotlivých scén som mohol vnímať jeho život viac do hĺbky a tak zistiť, čím všetkým si biskup Ján musel prejsť, pretože jeho život nebol jednoduchý. Pokým som nezačal účinkovať v divadle, biskupov život som poznal len okrajovo, no teraz ho vnímam ako veľkú osobnosť, ktorá ovplyvnila aj môj duchovný život. Naučil ma pozerať sa na život inými očami a uvedomiť si, že aj napriek tomu, že vždy nie je všetko tak ako chceme, Boh je stále s nami!
Pavol Vaják, z farnosti Zákamenné
Bál som sa, že nebudem chodiť
V zime, vo februári v roku 2009, som mal nehodu na bežeckých lyžiach. Išiel som z kopca a pritom narazil na drevený peň, čo mi spôsobilo zranenie chrbtice. Nedokázal som sa pohnúť. Ostal som odkázaný na pomoc iných. V nemocnici som čakal na príjem, pretože ma hneď nevzali na vyšetrenie. Previezli ma do prázdnej miestnosti, vyzliekli ma a nechali ležať bez starostlivosti. Všetko bolo veľmi zdĺhavé, lekári ako keby nechápali vážnosť môjho poranenia, boli nervózni, že sa musia v noci zaoberať pacientom. Cítil som úplnú bezmocnosť a opustenosť. Po vykonaní röntgenu ma vyviezli na chodbu, kde ma nechali nahého čakať. Bolo to veľmi ponižujúce, triasol som sa od zimy a bolesti. Vtedy som si spomenul na biskupa Jána Vojtaššáka a jeho utrpenie a poníženie. Začal som sa k nemu utiekať o pomoc. Obával som sa, že nebudem chodiť, pretože mi tŕpli končatiny, že budem mať trvalé následky z poškodenia chrbtice. Po intenzívnej a vrúcnej modlitbe k Božiemu sluhovi som za malú chvíľu pocítil zmenu. Telom mi prechádzalo príjemné teplo, necítil som stud a v srdci som mal veľký pokoj a absolútnu dôveru, že to bude vyriešené, že už je o mňa postarané. Vedel som, že budem opäť zdravý. Krátko nato prišli po mňa sestričky a odviedli ma na izbu. Po mesiaci ma pustili domov, vrátil som sa do normálneho života veľmi rýchlo, bez následkov. Som presvedčený, že ma Pán Boh uzdravil na príhovor otca biskupa Jána.
Vďaka skúsenosti pôsobenia v divadelnom predstavení o Vojtaššákovi sa posolstvo jeho života stalo pre mňa živším a zrozumiteľnejším. Uvedomila som si, že bol človekom, ktorému nebolo ľahostajné trápenie iných ľudí, ktorý zostal verný svojmu poslaniu aj v tých najťažších momentoch svojho života a ktorého vieru v Boha nezlomilo ani utrpenie, ani bolesť.
Biskup Vojtaššák je pre mňa vzor pokory, poníženosti a odovzdanosti do Božej vôle. Je vzorom milosrdenstva a odpustenia voči tým, ktorí nám ubližujú. Verím, že je mocným orodovníkom v beznádeji. Napĺňa ma radosťou pocit, že Boží sluha biskup Ján Vojtaššák je s nami, keď približujeme ľuďom jeho život v divadelnom pásme „Svojim anjelom prikážem o Tebe.“
Odovzdávať radostnú zvesť
Otec biskup nás inšpiruje v postoji vernosti Ježišovi Kristovi, v ktorej obstál i vo väzení. Preto je pre nás v univerzitnom prostredí vzorom odvahy žiť evanjelium, odovzdávať radostnú zvesť o Ježišovi Kristovi pre všetkých a evanjelizovať kultúru. Zároveň toto základné poslanie podľa vzoru otca biskupa podopierame obetou a modlitbou.
UPaC biskupa Jána Vojtaššáka v Ružomberku
Viktória Sekerášová, z farnosti Zákamenné
Michalovi nedávali šancu na prežitie
Biskupa Jána Vojtaššáka som videla živého, keď po prepustení z väzenia bol na návšteve v rodine Jozefa Placeka. Bola som sa pokloniť pri jeho odkrytej truhle a zúčastnila som sa aj jeho pohrebu. Jeho hrob počas celých 50 rokov je útočiskom pre trpiacich a v živote ťažko skúšaných ľudí. Bola som pri zrode pamätnej izby biskupa J. Vojtaššáka a do dnešného dňa v nej približujem pútnikom život biskupa a jeho svedectvo o jeho utrpení pre vieru.
Keď som dostala ponuku zahrať si v literárno-dramatickom pásme o živote biskupa Jána, mala som veľmi zmiešané pocity. No hneď od prvej skúšky sme boli všetci ako jedna rodina. Cítili sme nesmiernu povinnosť priblížiť ľuďom biskupov život, a tak vydať svedectvo o jeho mučeníctve za vieru.
V období, keď som sa učila text mojej divadelne postavy, veľmi ťažko ochorel v našej obci mladý chlapec Michal Sekeráš. Trinásteho mája, keď zomrela moja mama a prežívala som veľký žiaľ, dozvedela som sa, že chorý Michal sa asi nedožije nasledujúceho dňa. Boli sa s ním rozlúčiť všetci kamaráti, spolužiaci a jeho najbližší. Modlila som sa za neho. Ďalšie dni prežil. Pri návšteve biskupovho hrobu alebo v pamätnej izbe som prosila za chorého, aby mu pomohol. My sme pri príležitosti 50. výročia biskupa Jána literárno-dramatické pásmo o jeho živote oduševnene a veľmi presvedčivo zahrali. Všetci sme cítili, že biskup drží nad nami ochrannú ruku a vedie nás po okolitých, ale aj vzdialených obciach, kde sme šírili jeho posolstvo. Počas toho obdobia som ako charitná pracovníčka viackrát navštívila Michalových rodičov. Lekári mu nedávali ani 1 % šancu na prežitie a on stále bojoval o život. Na dušičky, keď som bola zapáliť sviečku na biskupovom hrobe, položila som ruku na hrob a povedala: „Pán biskup, celé leto sme prežili v spomienke na teba, putovali po obciach, a tak šírili tvoje posolstvo. Máš jedinečnú príležitosť sa teraz prejaviť ty. Prosím ťa, oroduj za trpiaceho Michala a pomôž mu. Buď nech si ho Nebeský otec zoberie ku sebe a skončí jeho utrpenie, alebo nech vyzdravie. Teraz zapálim v pamätnej izbe pri tvojej soche sviečku a tá bude svietiť dovtedy, kým bude trvať Michalovo utrpenie.“ Tak som aj urobila. Každý deň som prežívala v strachu, čo sa stane, či som neprosila o jeho smrť.
Tesne pred Vianocami, keď som šla na sväté prijímanie a z lavice vystúpil a postavil sa predo mňa do radu veľmi chudučký chalan Michal, zmeravela som. Dostala som akýsi strach a hlavou mi vírilo: „To nie je možné!“ Sviečka v pamätnej izbe svieti stále. Bojím sa ju zhasnúť, pretože zasvietila Michalovi do nového života. Je to môj osobný viditeľný dôkaz, ako blízko je nebo a biskup Ján Vojtaššák v ňom za nás oroduje.
Rehoľná sestra Damiána Vihonská
Diagnóza – rakovina
Mám veľké šťastie a milosť žiť na miestach, kde žil a pracoval hrdinský svätec, otec biskup Ján Vojtaššák, ktorého som si nesmierne obľúbila pre jeho mimoriadne krásnu a zaujímavú svätosť života. Denne cítim prítomnosť tohto vzácneho svätca. Otec biskup Ján Vojtaššák je pre mňa veľkou osobnosťou v duchovnom i osobnom živote. Od prvej chvíle, čo som sa dozvedela o jeho živote, vypestovala som si k nemu úctu a duchovný vzťah. Denne sa k nemu modlím, vzývam ho o pomoc vo všetkých trápeniach, neistotách a problémoch. Verím, že sa prihovára za mňa a pomáha mi. Je to pre mňa nesmierne potešujúce a posilňujúce. Veľmi sa mi páčia jeho hrdinské čnosti: skromnosť, nábožnosť, dobrota, srdečnosť a rozvážnosť. Ako rehoľná sestra by som si ich chcela vo svojom živote osvojiť. Pre môj zasvätený život je životná cesta obety a trpezlivosti otca biskupa znamenitá. Jeho bohatý život na lásku a utrpenie ma vyzýva ísť ďalej s radosťou za Kristom v neochvejnej nádeji, ktorú otec biskup vždy skladal do rúk Božej prozreteľnosti. Toto mi vlieva silu do každého začatého dňa. Otec biskup Ján Vojtaššák prežíval telesnú i duševnú kalváriu počas dlhých rokov väzenia, a preto chápe a pomáha dnes z neba všetkým trpiacim, ktorí ho prosia o pomoc.
Tento anjel lásky a dobroty stál pri mojich ťažkých začiatkoch, keď mi v Košiciach vo Fakultnej nemocnici pred 3 rokmi diagnostikovali zhubný karcinóm slinných žliaz. Nastala okamžitá operácia a potom úmorné čakanie na výsledky. Počas tohto čakania som celé dni a noci nosila pod obväzom obrázok otca biskupa Jána Vojtaššáka, aby sa prihováral za mňa u Nebeského Otca a nedovolil, aby som stratila zdravie. O dva týždne mi na onkológii povedali, že nepodstúpim chemoterapiu, pretože sa nepotvrdili metastázy. Samotný karcinóm sa im podarilo bezpečne vybrať celý. Ani vtedy ma nesklamala štedrosť a veľkodušnosť otca biskupa Vojtaššáka. Som pod stálou lekárskou kontrolou a výsledky sú nateraz dobré. Toto je moja osobná skúsenosť s otcom biskupom Vojtaššákom. Verím, že Boží sluha biskup Ján Vojtaššák je v nebi a že sa za mňa prihovára. Hoci ešte nie som úplne vyliečená, viem, že za mňa oroduje a že ho Pán Boh vypočuje. Aj naďalej sa k nemu modlím a prosím ho o orodovanie za moje úplné uzdravenie.
Rehoľná sestra Antónia
Nemáme ani tušenie, čo musel vytrpieť
Bez obety mučeníkov, bez ich hrdinského svedectva by sme nemali zachovaný hlboký a vzácny dar viery. Nemáme ani tušenie, čo si Boží sluha otec biskup Ján musel vytrpieť a s Božou milosťou to aj dokázal, pretože bol pevne ukotvený v Bohu. Prežil príkoria väzníc a mučenia, a pritom nezlomili jeho ducha. Bol to Boží muž, verný Bohu a Cirkvi v každom okamihu svojho života.